Iný kraj, iný mrav?

Autor: Dominika Bleščáková | 16.10.2016 o 19:03 | (upravené 5.11.2016 o 9:40) Karma článku: 6,46 | Prečítané:  525x

Opäť nechápal. Dokonca na mňa vyletel s tvrdením, že poslaním ženy je byť manželkou a muž je jej jediný zmysel života. Prosím?! V akom storočí žijeme, preboha?!

Mám kamaráta Ahmeda. Teda, aby som to uviedla na pravú mieru, pred pár rokmi bol jedným z neodbytných „plážových inžinierov“ na mojej dovolenke v Egypte, ktorý ma opaľoval intenzívnejšie ako tamojšie horúce slnko. Bohužiaľ sa, nejakým zázrakom, dopátral k mojej facebookovej adrese a odvtedy mi neprestajne s(zne?)príjemňuje život. Zo začiatku mi to skutočne liezlo hore krkom a zvažovala som už aj jeho „zablokovanie“, no nakoľko disponoval celkom obstojnými komunikačnými schopnosťami v dvoch cudzích jazykoch, začala som to brať ako praktický tréning svojej angličtiny či nemčiny. Stali sa z nás celkom dobrí kamaráti. O pár dní sa bude Ahmed ženiť. S úprimnou radosťou (možno sa už konečne prestane na mňa tak zameriavať) a potešením som mu napísala správu, v ktorej som mu zaželala všetko len to najlepšie do tejto krásnej pomyselnej novej etapy života, do ktorej sa chystá vstúpiť. Neodpustila som si ale poznámku, že mi mohol aspoň spomenúť, že má vážnu známosť – nezmienil sa totiž ani slovkom. Stroho mi poďakoval a hneď sa obraňoval, že sa to celé zbehlo akosi prirýchlo a že k sebe vzplanuli vzájomnou túžbou a láskou. Vraj to prišlo ako blesk z jasného neba.  A že je to turistka z Nemecka a chystá sa k nej v blízkej dobe nasťahovať... Hmmmm... tomu sa vraví naozaj rýchlosť.  Žeby ľahká cesta, ako sa dostať do Európy? Alebo len náhoda a hra osudu? Neviem a nebudem vytvárať konšpiračné teórie. Čo ma šokovalo viac je smer, akým sa začala rozvíjať naša nasledujúca debata.

Ahmed sa ma totiž spýtal (asi skôr zo slušnosti, ako zo záujmu), či aj ja niekoho mám a či som šťastná. Odpovedala som, že šťastná som, ale momentálne som nezadaná. Šťastie predsa nezávisí od toho, či niekoho mám alebo nie. Nechápal. A trikrát zopakoval svoju otázku. Dokonca sa ma spýtal, v čom vidím šťastie svojho života, keď som osamelá. V čom? Vo všetkom. Som síce „sama“, ale osamelá sa teda rozhodne necítim! Užívam si slobodu, naplno tancujem, venujem sa veciam, ktoré ma bavia a napĺňajú, trávim všetok svoj voľný čas so svojimi blízkymi a priateľmi, športujem, venujem sa štúdiu – jednoducho robím to, na čo mám práve chuť a nemusím mať výčitky, že niekoho zanedbávam alebo mu nevenujem dostatočnú pozornosť. Koniec koncov, myslím, že na vážne záväzky mám ešte čas. Opäť nechápal. Dokonca na mňa vyletel s tvrdením, že poslaním ženy je byť vernou a oddanou manželkou a vraj muž je jediný zmysel života, ktorý by som mala mať. A vraj pokiaľ tvrdím opak, len klamem samú seba a neviem, o čom skutočné šťastie je. Prosím?! V akom storočí žijeme, preboha?! Strhla sa medzi nami ostrá výmena názorov (pôsobiaca miestami dosť komicky, nakoľko bola z jeho strany v lámanej angličtine :D) Každý sme si „húdli svoje“ a odmietali sme nechať si vyvrátiť svoj názor a presvedčenie. No nech sa na mňa nehnevá. Nikdy si nenechám vnútiť názor, že jedine muž ma môže spraviť šťastnou a že vlastne, inými slovami povedané, bez neho som úplná, nič neznamenajúca, nula. Snažila som sa ho schladiť tvrdeniami, že  súhlasím s názorom, že „ve dvou se to lépe táhne“ a harmonický vzťah môže predstavovať najkrajšie chvíle v našom živote, no on trval na svojom. Dokonca ma označil za „vadnú“ a s citeľným opovrhovaním vyhlásil, že rodičia musia byť zo mňa určite veľmi sklamaní a som hanbou dediny. No teda, to som ale dopadla. Čo sa o sebe človek ešte nedozvie. Prinútilo ma to zamyslieť sa.

Ahmed pochádza z malej dedinky zašitej niekde uprostred „púšte“. Prosto povedané, žije v strede ničoho. Bol odmalička vychovávaný v úplne inom prostredí, v iných presvedčeniach a v neposlednom rade aj v úplne inom náboženstve, ako ja. On jednoducho už od prirodzenia nie je stavaný na to, aby ma pochopil. Celkovo, aby pochopil „náš svet“. Rovnako tak zase nechápem ja ten jeho.  Začala som mu svojím spôsobom rozumieť. Na druhej strane som sa zamyslela ale nad tým, aké je to až neuveriteľné, že v dnešnej dobe a na tej istej zemeguli žijú ľudia s tak odlišnými názormi, presvedčeniami a spôsobmi života. A povedzme si, toto je ešte veľmi „slabá káva“. Človek by si myslel, že „otvorenie hraníc“ nám naplno otvorilo dvere do širokého sveta a umožnilo nám vzájomne sa „premiešavať“ a vnárať do iných kultúr a svetov. Medzi ľuďmi predsa niet rozdielu, bez ohľadu na rasu či sfarbenie pleti. To je pravda. Byť si rovní ale zákonito neznamená byť rovnakí. A ako som sama zistila, k nezhodám či sporom môže prísť už pri základných hodnotách, názoroch či presvedčeniach. Otázkou zostáva, nakoľko odlišné spomínané hodnoty a presvedčenia sú a nakoľko prispôsobiví či povoľní sme naopak my. Sú totiž oblasti, v ktorých naše myslenie ešte tak skoro určite „multikultúrne“ a jednotné nebude... A čo sa mňa týka, po spomenutom virtuálnom incidente si tak skoro s Ahmedom už písať určite nebudem. A možno je to aj dobre. Hold, nezostáva mi iné, len potlačiť svoju slabosť pre týchto horkokrvných, tmavookých južanov a v budúcnosti sa zamerať radšej na rýdzeho Slováka, veľkého ako repa! Pre istotu... Aby náhodou nedošlo ku „kultúrnemu šoku“... :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?