Vyznanie tínedžera 21. storočia

Autor: Dominika Bleščáková | 6.10.2016 o 20:59 | (upravené 5.11.2016 o 9:40) Karma článku: 4,08 | Prečítané:  980x

Tínedžeri 21. storočia sú neznesiteľní. Globálne a celosvetovo. Vlastne, celá rasa „homo tínedžéris“ je už od praveku nevydržateľná, ale nezastaviteľná rýchlosť vývoja dnešného moderného sveta rovnako rýchlo rozvíja aj smerovanie

Sme znudení, leniví, rozmaznaní, sebeckí, bezohľadní a bezcitní, nič si nevážime, nič nás nebaví, pre nič sa nevieme nadchnúť a jediné, v čom vynikáme sú ironické otrávené poznámky adresované komukoľvek tváriacemu sa ako naša (pochybná?! J) autorita. Porušujeme pravidlá, robíme naprieky a už vôbec nepočúvame rady STARŠÍCH a SKÚSENEJŠÍCH dospelákov. (Papierovo som dospelákom síce už aj ja, ale to zatiaľ nikoho v mojom okolí nezaujímalo. SAMOZREJME, v prípade, že sa dostanem do „prúseru“ sa situácia radikálne mení – vtedy som plnohodnotným 19 ročným občanom zodpovedajúcim za svoje skutky! Ach, tá „krásna“ spravodlivosť J.) Z každého kúta počúvame, ako nás čaká hrozná a neperspektívna budúcnosť, ako nič nedosiahneme pokiaľ kompletne neprehodnotíme náš prístup k životu a ako si raz na TIETO SLOVÁ spomenieme, no už môže byť NESKORO!!!!

Mojou srdcovkou je obľúbená veta našich skôr narodených predkov, ako nám nezávidia žiť v tejto otrasnej a skazenej dobe a zároveň druhá najobľúbenejšia, totálne vyvracajúca význam tej prvej, ako by oni na NAŠOM MIESTE a s DNEŠNÝMI MOŽNOSŤAMI pristupovali k životu úplne inak a zabezpečili si tým krásnu a ničím nerušenú „jeseň života“. Následne na to však dodajú, že tej spomínanej „oddychovej starcovskej periódky“ sa ale aj tak vzhľadom na stále sa zvyšujúci dôchodkový vek nedožijeme, a že umierať budeme priamo na pracoviskách, zničení a „zdevastovaní“ rokmi nudnej a byrokratickej práce. Na jednej strane si nevedia vynachváliť počítače a tablety, dokonale uľahčujúce naše podmienky na štúdium a získavanie informácií a poznatkov, no na druhej, keď štyri hodiny vypracovávame nezmyselný projekt; ktorý si na druhý deň v škole vo dvojiciach prečítame a hodíme ho do koša; vtedy rodičia frflú ako stále sedíme len za tou „bedňou“ a ako ONI V NAŠOM VEKU... No veď viete.

Rovnako „povzbudzujúce“ podmienky na prežitie máme aj v škole. Pardón dospeláci, dovolenkovej destinácii, ako by ste povedali, veď my tam vlastne celé dni nič nerobíme, len sedíme na zadku a ani len nemáme potuchy, aký strašne STRESUJÚCI a NÁROČNÝ je život mimo brán tohto nášho „interhotela“. Máte pravdu, my sa tam väčšinu času vlastne len rozprávame – zvyčajne o tom, akí sme neschopní, ako nezmaturujeme a ako si máme tú možnosť trčať tam vážiť a ctiť, veď predsa: čo by za to černoškovia v Afrike dali... Namiesto povzbudivých slov sa stretávame len s vyhrážkami a zastrašovaním a aj naše najmenšie pochybenie sa vykresľuje ako totálne zlyhanie.

Čo sa týka našich silných stránok, vynikáme asi akurát v tom, že už v prvý školský deň sme pozadu a nestíhame s učivom, že si dovolíme nepamätať niečo, čo sa okrajovo spomenulo 4. januára roku Pána, že píšeme testy v priemere na LEN 90%, alebo že nie sme  v stopercentnom strehu 7-8 hodín vkuse, 5 dní v týždni. A pritom, keď aj v strehu sme, pri vychádzaní zo školičky si uvedomíme, že sme sa vlastne vôbec nič užitočné do toho ŽIVOTA nenaučili. Po príchode domov môžeme bez akéhokoľvek vydýchnutia si zasadnúť rovno za knihy a  bifliť sa nudnú a sto rokov starú teóriu až do neskorých večerných hodín.

Nedajbože ale, aby sme si dovolili byť chorí – okamžite sa to odrazí na našich výsledkoch a následných šanciach do budúcnosti. Prospech a dochádzka musia byť totiž bezchybné a reprezentatívne, v ideálnom prípade samé jednotky od vrchu až po spodok, so zažmúreným okom sa aj nejaká tá dvojka znesie. Ale horšie nič!

Čo na tom, že žiadny človek nemôže v globále excelovať ako v humanitných vedách, tak aj v logických úlohách či športe, tínedžer 21. storočia je predurčený byť bezchybný vo všetkom! Bez výnimky! Striktné bazírovanie na výsledkoch a číslach spôsobuje stále sa zvyšujúcu NEZDRAVÚ súťaživosť a nevraživosť medzi spolužiakmi, vzájomné porovnávanie sa a odstrkovanie „slabších a nešikovných jedincov“. Naopak, tí šikovní a ctižiadostiví hneď dostanú nálepku „Bifľoš“ a spolu s „tými blbými“ sa môžu pobrať na perifériu spoločnosti. A potom sa všetci čudujeme, prečo sú tie dnešné vzťahy v kolektívoch také beznádejné... Hmmm, prečo asi?

Mimo školy je samozrejme nepísaným pravidlom venovať sa najmenej 3-4 krúžkom, rozvíjajúcim všetky naše možné aj nemožné kognitívne, umelecké či pohybové schopnosti. Opäť je dobré dosahovať vo všetkých oblastiach čo najlepšie výsledky, makať na sebe a byť lepší ako ostatní. Jednoducho treba byť najlepší! Keď si to ale povie každý jeden z nás, je vôbec možné dosiahnuť tú hranicu, keď to celé skončí? Alebo sa len motáme v začarovanom kruhu vzájomného predbiehania sa a dosahovania akéhosi pomyseľného cieľu, ktorý vlastne možno ani neexistuje? S jedlom rastie chuť a tak s každým úspechom chceme ďalší, ešte väčší... Keď aj nejaký dosiahneme, potľapkajú nás po pleciach a berie sa to ako samozrejmosť. Kedy teda dosiahneme ten bod, keď budeme môcť byť konečne my a aj ostatní spokojní?

Keď nám už prasknú nervy a dovolíme si povedať, že je toho na nás skutočne veľa a že takto ďalej fungovať nevládzeme, radikálne sa nám „zoškrtá rozvrh“. Zakážu sa kamaráti, zhabe sa telefón a tablet, zatrhnú sa vychádzky von či posedenia s frajerom. To všetko nás predsa len zbytočne rozrušovalo a odpútavalo pozornosť od NAŠICH (nanútených) priorít. Takže teraz už máme len povinnosti a veci, ktoré MUSÍME, pretože nám to jednoducho niekto nakázal... A to sa ešte čudujete, že sme znechutení?

Samozrejme, nejdem nás tu teraz okrášlovať, ospravedlňovať alebo, nedajbože, ľutovať a viem, že viacerí nado mnou určite pohoršene krútite hlavou. Nehnevajte sa na mňa, ak som sa Vás dotkla, ale mala som obrovskú potrebu konečne „nahlas“ vyjadriť to, s čím vnútorne bojuje nejeden môj rovesník. Pretože musím povedať za seba aj za ľudí, ktorých poznám a pozorujem vo svojom okolí, že máte od nás všetci naozaj obrovitánske a veľakrát nesplniteľné očakávania. No a nakoľko ja som jeden z tých poctivých „perfekcionalistov“, ide ma z toho niekedy už doslova „klepnúť“. A napriek pokroku v technike, my sme stále zostali len obyčajnými ľuďmi z mäsa a kostí a nie sme žiadne naprogramované stroje.

My si plne uvedomujeme, že naše problémy sú v porovnaní s tými Vašimi, ktoré nás ešte len čakajú, úplne nepodstatné a zanedbateľné malichernosti, lenže pre nás momentálne malichernosťami nie sú. Skúste sa rozpamätať, s čím všetkým ste vnútorne či navonok bojovali vy, keď ste boli v našom veku a spomeňte si na to vždy, keď nás pôjdete karhať, napomínať, alebo mať od nás ďalšie a ešte väčšie očakávania... Každý jeden z Vás totiž určite niečo podobné v našom veku prežíval, aj keď to teraz zaryto popierate. A tlak, ktorý bol vyvíjaný na vás, je v dnešnej dobe desať, dvadsať... či stonásobne väčší? Posúďte sami.

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?