Drevený psychológ

Autor: Dominika Bleščáková | 3.10.2016 o 9:59 | Karma článku: 3,01 | Prečítané:  650x

„Deň blbec“ občas navštívi každého jedného z nás. Možno máte pocit, že v poslednej dobe Vás navštevuje čím ďalej tým častejšie, a čím ďalej tým výraznejšie Vami "zakýve".

Deň, keď sa nám ani nechce vytiahnuť nos spod periny, pretože máme pocit, že akákoľvek naša činnosť je úplne zbytočná. Deň, keď v hlave do nemoty analyzujeme všetky možné problémy posledných dní, týždňov či mesiacov a dumáme nad tým, či sa to alebo hento nedalo spraviť inak; či sme nemohli v tej a onej situácií zareagovať racionálnejšie alebo či sa tomu alebo hentomu konfliktu nedalo nejakým spôsobom vyhnúť. No proste depka jak hrom! 

Občas nás vie riadne potrápiť a nie je neobvyklé, že účinné rady, ako sa jej úspešne zbaviť raz zaberú a druhý krát ňou ani nepohnú. V hraničných situáciách siahame po „tabletke – pomocníčke“, ktorá nám aspoň na chvíľku „nasadí ružové okuliare“ a donúti nás pozerať sa na svet cez farebné sklíčko. Ak ani to nezaberie, môžeme vyhľadať „odbornú pomoc“ v podobe psychológa alebo psychiatra, ktorý si nás vypočuje a... to je asi aj všetko. Bohužiaľ. Povie Vám, aby ste nebrali život tak vážne, potrasie Vám rukou a zaželá veľa šťastia. A samozrejme, podaruje receptík na nejaké tie ďalšie „farmaceutické pomocníčky“ alias tabletkové oblbováky. Vtedy sa depka ešte viac prehĺbi a máte pocit, že Vám skutočne nikto nerozumie, a že všetci vôkol Vás sa správajú ako nemé drevené bábky. Drevené srdcom, a bohužiaľ, občas aj rozumom. Pomôcť si ale, milí moji, musíme sami. Vyhlasujem vzburu proti jesenným depresiám! Nenechajme si vtĺcť do hlavy, že „melancholické nálady patria k jesennému obdobiu“ a dajme depkám červenú!

Obula som si trekingové topánky, hodila do batoha termosku s čajom, Horalku a pribalila ešte zopár priateľov. To aby sa lepšie „šlapalo“. Hor sa do raja „drevených psychológov“ a „prírodných liečiteľov“ – do lesa! V „ozdravnej turistike“ nás podporovalo aj škeriace sa slniečko, ktoré nás celú cestu zalievalo príjemným teplom. Naše prvé kroky boli svižné, rázne a odhodlané, dýchanie pokojné a pravidelné a dokonca sme si stihli popri chôdzi vymieňať aj zážitky posledných dní bez toho, aby to akokoľvek narušilo naše perfektne nasadené tempo.  No so zvyšujúcim sa prevýšením nášho výstupu, riediacim sa vzduchom a zužovaním sa lesnej cestičky, pokrytej ostrými kameňmi, sa moje presvedčenie o perfektnej „duševnej očiste“ stále viac a viac zmenšovalo. Po čele mi stekali kropaje potu, ramienka batoha sa mi zarývali hlboko do kože, dych sa stále zrýchľoval a nohy boli každým krokom slabšie a nestabilnejšie. Zavládlo medzi nami hrobové ticho a bolo vidieť, že každý jeden z nás so zaťatými zubami odpočítava kroky do úspešného cieľa.

Ešte prekročiť spadnutý strom, preskočiť zurčiaci potôčik, vyškriabať sa na visutú skalu a... môj dych sa zastavil! Zatienila som si dlaňou oči proti silným lúčom slnka a s rozšírenými zreničkami a otvorenými ústami pozorovala s úžasom tú nádheru, ktorá sa predo mnou prestierala. Celým telom mi prebehli zimomriavky. Kam moje oko dovidelo, všade sa pyšne týčili tmavozelené stromy plné života zaliate zlatistými odleskami októbrových lúčov. „Ahóóóój“, zakričala som a nechala si ušnými bubienkami prúdiť spätné pozdravy spôsobené ozvenou. Sadla som si na skalu, nohy voľne spustila do rozprestierajúcej sa priepasti podo mnou a zhlboka som sa nadýchla. Od úžasu som totiž zabudla aj dýchať! Bolo to niečo nádherné. Na niekoľko minút som úplne zabudla na svet vôkol seba a len bezmyšlienkovito civela pred seba. V tej chvíli sa pre mňa zastavil čas. Neexistovali žiadne povinnosti, úlohy, termíny, problémy... Nič. Videla som len stromy, skaly, kvety a na tvári cítila hrejivé bozky vetra.

 Moju tichú "chvíľku pre seba" prerušilo cvaknutie a zbadala som kamošku, ktorá mi nepozorovane spravila momentku. „Ty úplne žiariš!“ povedala a hneď mi strkala popod nos fotku, z ktorej doslova sršala energia a optimizmus. „Naozaj, máš pravdu,“ uznala som a široko som sa usmiala. Cítila som sa fantasticky a bolo to na mne aj vidieť.

Domov som vrátila povzbudená, optimistická a nabitá energiou. Svaly na nohách ma síce neskutočne pálili a prsty mi „zdobil“ nejeden štipľavý pľuzgier, vnútri som sa však cítila oddýchnutá a posilnená. Hmm, a ten sladký spánok, ktorým ma večer telíčko odmenilo. Myslím, že Neurol alebo Sedatif PC budem môcť odložiť hlboko do zásuvky ešte na poriadne dlhý čas...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?